Vanessa-Mae Vanakorn Nicholson

Vanessa-Mae Vanakorn Nicholson (*27. októbra 1978), Singapur, známa ako Vanessa-Mae (v čínštine:陈美, Chen Mei), je medzinárodne známa britská popová a klasická hudobníčka, huslistka. Jej hudobný štýl sa dá opísať ako "husľovo-techno-akustické syntézy".

Detstvo

Vanessa-Mae sa narodila v Singapure thajskému otcovi (Varaprong Vanakorn) a čínskej matke (Pamela Tan). Potom, čo sa jej rodičia rozviedli, sa jej matka vydala za Angličana Grahama Nicholsona a rodina sa presťahovala do Anglicka. Vanessa-Mae mala vtedy štyri roky. Vyrastala v Londýne a je britskou občiankou.

Profesionálny život

Ako trojročná začala Vanessa-Mae začala hrať klavír, ako päťročná na husle. Bola pomerne slávna v Spojenom kráľovstve, celé svoje detstvo sa pravidelne objavovala v televízii (napríklad na Blue Peter) zahŕňajúcu prevažne klasickú hudbu a konzervatívny štýl. Podľa Guinessovej knihy rekordov je najmladšia sólistka ktorá hrala Beethovena a Čajkovského Husľový koncert, v trinástich rokoch.
Svoj medzinárodný profesionálny debut mala Vanessa-Mae v roku 1988 na Schleswig-Holstein Musik Festivale v Nemecku. V priebehu 1988 koncertovala aj na pódiu s Philharmonie Orchestra v Londýne.
Počas dospievania Vanessa-Mae ustupovala od svojej tradičnej klasickej hry a stala sa známou pre svoje honosné, sexy štýlové vystúpenia. V hudobných klipoch sa objavuje v štýlovom oblečení. Objavila sa aj v albume Janet Jackson The Velvet Rope, kde hrá sólo v titulnej skladbe pesničku. Svoj prvý album v popovom štýle, Violin Player vydala v roku 1995 a je stále považovaný za jeden z najlepších diel jej kariéry.
V apríli 2006 bola v časopise Sunday Times Vanessa-Mae hodnotená ako jedna z najbohatších umelcov pod 30 rokov vo Veľkej Británii. Jej majetok sa odhaduje asi na 32 miliónov libier (64 miliónov dolárov), ktoré vyplývajú z koncertov a rekordný predaj sa odhaduje na viac ako 10 miliónov kópií po celom svete, čo je bezprecedentný úspech pre mladú huslistku.

Jej husle

Vanessa-Mae najčastejšie používa jeden z dvoch typov huslí a Guadagnini akustické husle alebo Zeta Jazz model elektrické husle.
Guadagnini boli vyrobené v 1761. Kúpili jej ich rodičia v aukcii za 150 000 libier. V januári roku 1995 jej boli ukradnuté, ale o dva mesiace neskôr policia vypátrala vinníka a husle boli vrátené.
Okrem toho, že používa jednu z dvoch Zeta Jazz Modelov elektrických huslí, z ktorých jedny sú biele a druhé sú dekorované motívmi pochádzajúcimi z americkej vlajky. Od roku 2001 tiež používala aj strieborno-šedé Zeta Jazz Model elektrické husle.
Okrem týchto dvoch hlavných huslí, občas kupuje a predáva husle pre výnos na charitu.
Niekedy príležitostne vystupuje s akrylovými elektrickými husľami, ktoré vyrobil Ted Brewer.

Albumy

• Violin (1990)
• Kids' Classics (1991)
• Tchaikovsky & Beethoven Violin Concertos (Vanessa Mae) (1991/1992)
• The Violin Player (1995)
• The Alternative Record from Vanessa-Mae (1996)
• The Classical Album 1 (12. november 1996)
• China Girl: The Classical Album 2 (9. september 1997)
• Storm (Veľká Británia:27. október 1997; USA: 14. júl 1998)
• The Original Four Seasons and the Devil's Trill Sonata: The Classical Album 3 (16. február 1999)
• The Classical Collection: Part 1 (2000)
• Subject to Change (17. júl 2001)
• The Best of Vanessa-Mae (5. november 2002)
• Xpectation (2003)
• The Ultimate (23. december 2003)
• Choreography (2004)
• Platinum Collection (2007)

Špeciálne edície albumov

• The Violin Player: Japanese Release (1995)
• The Classical Album 1: Silver Limited Edition (1. január 1997)
• Storm: Asian Special Edition (1. január 1997)
• The Original Four Seasons and the Devil's Trill Sonata: Asian Special Edition (1. február 1999)
• Subject to Change: Asian Special Edition (1. júl 2001)
• The Ultimate: Dutch Limited Edition (Január 2004)

Single

• 1995 - „Toccata & Fugue“
• 1995 - „Toccata & Fugue - The Mixes“
• 1995 - „Red Hot“
• 1995 - „Classical Gas“
• 1996 - „I'm a-Doun for Lack O' Johnnie“
• 1997 - „Happy Valley“
• 1997 - „I Feel Love Part 1“
• 1997 - „I Feel Love Part 2“
• 1998 - „The Devil's Trill & Reflection“
• 2001 - „Destiny“
• 2001 - „White Bird“

Filmografia

• The Violin Fantasy (1998)
• Arabian Nights (2000)
• The Making of Me (2008)

Antonio Giacomo Stradivari

Antonio Giacomo Stradivari (po latinsky Antonius Stradivarius alebo jednoducho Stradivari) (* 1644 – † 18. december 1737, Cremona) bol taliansky výrobca huslí.Antonio Stradivari sa narodil roku 1644^[1], miesto narodenia nie je presne známe. Jeho rodičmi boli Alessandro Stradivari a Anna Moroni.
V rokoch 1666^[2] až 1679 bol Stradivari pravdepodobne žiakom Nicolu Amatiho. V roku 1680 si sám zariadil dielňu na Piazza San Domenico v severotalianskej Cremone. Tu začal vyrábať nástroje podľa svojho učiteľa, ale zároveň sa pokúšal experimentovať s rôznou hrúbkou dreva a so zložením lakov. Všetky nástroje, ktoré Stradivari vyrobil, sú signované textom v latinčine

Antonius Stradivarius Cremonensis Faciebat Anno [rok].

Všeobecne prijímaným faktom je, že najkvalitnejšie nástroje zhotovil v rokoch 1698–1725 (najmä nástroje z roku 1715). Niektoré nástroje signované po roku 1730 pravdepodobne dokončili jeho synovia Omobono a Francesco, nachádza sa na nich latinský text

Sotto la Desciplina d'Antonio Stradivari F. in Cremona [rok].

Odhaduje sa, že Stradivari počas svojho života zhotovil približne 1 100 huslí, viol, gitár a čiel. Čiel sa dochovalo len približne šesťdesiat kusov, dovedna sa odhadom dochovalo ešte 650 Stradivariho nástrojov.
Antonio Stradivari je pochovaný v Cremone.
Približne od roku 1800 sú Stradivariho nástroje veľmi obľúbené a pre svoju vzácnosť aj neobyčajne cenené. Roku 1998 pri dražbe v aukčnej sieni Christie's v Londýne Stradivariho husle vydražili za 1,5 milióna eur. Rekordná suma bola dosiahnutá na dražbe v New Yorku v apríli 2005 — neznámy záujemca zaplatil 1,53 milióna eur.
16. mája 2006 však aj tento rekord upadol do zabudnutia, keď na dražbe Christie's v Rockefeller Plaza boli husle „The Hammer” predané za 3,544 milióna dolárov (približne 2,76 mil. eur). Išlo o husle, ktoré Stradivari zhotovil v roku 1707. Meno získali po ich najstaršom známom majiteľovi Christianovi Hammerovi, ktorý ich kúpil v 19. storočí.

Niccolo Paganini-považovaný za najslávnejšieho huslistu

Niccolo Paganini bol taliansky huslista, gitarista a hudobný skladateľ. Vďaka svojmu neobyčajnému hudobnému talentu je mnohými považovaný za najväčšieho husľového virtuóza všetkých čias. Medzi jeho najznámejšie diela patrí 24 capricií pre sólové husle, ktoré sú natoľko obtiažne, že huslisti ich dokázali zahrať až 50 rokov po jeho smrti. Jeho život je opradený legendami. Všade kam prišiel koncertovať zanechával v obecenstve nemý úžas a pokoru pred jeho nadľudskými schopnosťami. K svojim schopnostiam pridával aj rôzne senzácie vyvolávajúce jedinečné momenty, ako hranie bez chýbajúcej struny, improvizácie na jednej strune a iné.

Ďalšie štýly

Husle sú dôležité pre veľa hudobných štýlov ako folková hudba, pop, tango, rómska hudba a v menšej miere aj rock a džez.

Orchestrálna a komorná hudba

Orchestrálna a komorná hudba

Husle tvoria základ každého symfonického aj komorného orchestra, bežné sú aj sláčikové orchestre. Už od čias baroka existujú v orchestre dva samostatné husľové hlasy: prvé husle (najčastejšie 16 huslistov) a druhé husle (14 huslistov).
Husle tvoria tiež neoddeliteľnú súčasť sláčikových kvartetov a kvintetov, časté sú tiež skladby pre husle, klavír a ďalšie sláčikové nástroje (tzv. klavírne trio prípadne klavírny kvartet). Najčastejšou kombináciou sláčikových nástrojov je ale sláčikový kvartet, ktorý pozostáva z dvoch huslí, violy a violončela. Toto obsadenie je písomne zachytené už od klasicizmu.

Sólová hra

Sólová hra

Najslávnejšie skladby pre sólové husle (bez sprievodu) vznikli v období baroka, ktoré napísal Johann Sebastian Bach (sólové Sonáty a Partity). Vo veľkej miere sa v týchto skladbách využívajú dvojhmaty. Husľová sólová hra prešla renesanciou v 19. storočí, vďaka Niccolòvi Paganinimu (24. Caprice op. 1) a Heinrichovi Wilhelmovi Ernstovi (Erlkönig). V 20. storočí vďaka skladateľom ako napr. Bartók, Eugène Ysaye, Stravinskij alebo Hindemith.
Prvé husľové koncerty (t. j. sólové husle so sprievodom orchestra) sa vyvinuli z formy concerto grosso, kde koncertný majster (sediaci vpravo pri prvom pulte prvých huslí) často hral vlastný hlas. Prvé naozajstné husľové koncerty zložil Vivaldi a Bach. Z obdobia klasicizmu sú významnými autormi W. A. Mozart a Ludwig van Beethoven, ktorý kladie základy romantického husľového koncertu - približuje ho poňatím k symfónii. O tom svedčí aj jeho dĺžka - cca 40 minút. Najslávnejšie a najhranejšie husľové koncerty z obdobia romantizmu skomponovali Dvořák, Bruch, Mendelssohn, Brahms, Sibelius, Čajkovskij atď.
Asi najslávnejším huslistom a zároveň skladateľom bol Niccolò Paganini, ktorý venoval husliam prevažnú časť svojej tvorby. Z huslistov 20.storočia a 21.storočia môžeme menovať Fritza Kreislera, Yehudi Menuhina, Jascha Heifetza, Davida Fiodoroviča Ojstracha, Henryka Szerynga, Itzhaka Perlmana, Idu Haendelovú, Pinchasa Zukermana, Hilary Hahnovú, Júliu Fischerovú, Vanessu Mae, Maxima Vengerova atď.

História

História

Predchodcom huslí je stredoveká rubeba (rebec, rebeka), nástupca arabského rabábu, fidéla a jej príbuzná lira da braccio. Prvé husle začali vznikať v Taliansku na začiatku 16.storočia. Žiadne sa z tej doby nezachovali, ale ich tvar sa uchoval na kresbách z toho obdobia. Prvé moderné husle zrejme zhotovil Andrea Amati na objednávku rodu Medici - požiadali ho o zhotovenia nástroja vhodného pre pouličných hudobníkov. Moderné husle sa čoskoro stali vo všetkých spoločenských vrstvách veľmi obľúbenými a rozšírili sa po celej Európe.
Najstaršie dochované husle vyrobil tiež Andrea Amati, v Cremone v roku 1564. Asi najznámejšie husle „Le Messie“ (známe tiež ako „Salabue“) vyrobil v roku 1716  Antonio Sradivari. Nikdy sa na ne nehralo a dnes sú vystavené v Ashmolean Museum v Oxforde. Najznámejší výrobcovia huslí žili v 16. až 18.storočí:

• talianska husliarska rodina Amati: Andrea Amati (1500-1577), Antonio Amati (1540-1607), Hieronymous Amati I (1561-1630), Nicolo Amati (1596-1684), Hieronymous Amati II (1649-1740)
• talianska husliarska rodina Guarneri, Andrea Guarneri (1626- 1698), Pietro Giovanni Guarneri (Pietro da Mantova) (1655-1720), Giuseppe Giovanni Battista Guarneri (známy ako filius Andreae) (1666-1739), Pietro Guarneri (Pietro da Venezia) (1695-1762) a Bartolomeo Giuseppe Guarneri (Guarnerius del Gesu) (1698-1744)
• Antonio Stradivari (1644-1737), pôsobil v talianskej Cremone
• Jakobus Stainer (1617-1683), pôsobil v tirolskom Absame

Tvar huslí sa od tej doby prakticky nezmenil, iba došlo k malým zmenám v ich konštrukcii (napríklad sa mierne predĺžil krk a hmatník, čo umožňuje huslistovi zahrať vyššie noty). Husle vyrobené významnými husliarmi sú aj dnes neprekonané v kráse tónu.

Starostlivosť o husle

Starostlivosť o husle

Husle uložené v puzdre

Ako všetky hudobné nástroje, aj husle vyžadujú starostlivé zaobchádzanie. Na rozdiel od väčšiny hudobných nástrojov sa na husle môže hrať aj niekoľko storočí bez toho, aby sa zhoršila ich tónová kvalita.
Najdôležitejšie je, aby bol nástroj vždy dobre chránený pred vysokými výkyvmi teploty. Ako pre každé drevo je sucho jeho najväčším nepriateľom, preto treba hlavne v zime dbať nato, aby mali husle dostatok vlhkosti. Toto prostredie dosiahneme najlepšie bytovými zvlhčovačmi vzduchu (dôležité hlavne pri ústrednom kúrení) a s kontrolou merania termometrom, ktorý je automaticky v dnešnej dobe zabudovaný v každom modernejšom husľovom puzdre. Zvyšky kolofónie z laku medzi hmatníkom a kobylkou by sa mali pravidelne odstraňovať kúskom špeciálnej látky s mikrovláknami, alebo jelenicou. Jelenica býva impregnovaná chemickými konzervačnými látkami, ktoré nevplývajú priaznivo na husľový lak. Pri väčšej nečistote treba nechať kolofóniu odstrániť profesionálne husliarom, pretože po dlhšej dobe kolofónia reaguje s lakom a znižuje kvalitu laku a tým aj nástroja. Je tiež vhodné po každom hraní na nástroj odstraňovať kolofóniu zo strún na zlepšenie zvukovej charakteristiky huslí. Lieh slúži ako veľmi dobré rozpúšťadlo kolofónie, táto technika čistenia strún sa však neodporúča (nielen pre nebezpečenstvo poškodenia laku, kde stačí len malá kvapka, ktorá vedie k poškodeniu nástroja) na dennodenné použitie. Vo všeobecnosti sa uprednostňuje mechanické čistenie strún kúskom látky po každom hraní, spojené s pravidelnou ročnou kontrolou nástroja u husliara.
Proti častému uvoľňovaniu kolíčkov pomáha natrieť ich špeciálnym materiálom, ktorý je dostať v každom obchode s hudobnými nástrojmi, alebo ich pretrieť v núdzi bielou kriedou a pretrieť ich ceruzkou. Pri častom hraní sa odporúča meniť struny každé tri týždne až tri mesiace. Závisí to od značky, kvality a dĺžky hrania. Staré a opotrebované struny (nemusí to byť na nich priamo viditeľné) majú veľmi negatívny vplyv najmä na intonáciu a na kvalitu zvuku. Sláčik by nemal dosiahnuť stav, kedy mu vypadávajú či pri hraní sa ľahko trhajú vlasy. Aby sa predišlo tomuto stavu, treba priebežne podľa potreby nechať sláčik potiahnuť novými vlasmi. Žiaci zhruba raz do roka.

Typy huslí

Violončelo
Sklenené husle 
Drevené husle 
Korýtkové husle
 Toto sú typy huslí,ktoré väčšina ľudí čo sa o husle zaujíma pozná.Určite existujú aj iné  typy huslí  ako sú tieto,ale tie už niesú veľmi známe.

Čo tvorí husle- stvaba huslí

Trub

Prierez husľami

Trup huslí tvoria dve mierne prehnuté dosky, na okrajoch spojené s lubmi. Na hornej doske sú vyrezané dva otvory v tvare písmena f (tzv. otvory ef), ktoré umožňujú lepší prenos zvuku zvnútra huslí a ovplyvňujú tvar ohybu veka. Horná doska sa najčastejšie vyrába zo smrekového dreva, luby a spodná doska sú zasa zhotovené z javora.

Zo spodnej strany veka, pod strunou g, je pripevnená drevená lišta (tzv. basový trámec), ktorý pomáha prenášať nízke frekvencie na vrchnú dosku. Duša prenáša naopak vysoké frekvencie z vrchnej dosky na spodnú. Je vložená medzi obe dosky v miestach pod strunou e. Aj malá odchýlka v jej umiestnení spôsobuje výraznú zmenu farby a intenzity tónu huslí. Duša tiež zabraňuje prehnutiu oboch dosiek dovnútra huslí.

Na ľavej strane veka je pripevnený podbradník pre väčší komfort pri hraní. Väčšina huslistov navyše používa tzv. pavúka alebo podušku, čo je snímateľná podložka, ktorá sa nasádza na spodnú časť huslí tak, aby netlačili na kľúčnu kosť.

Krk

Krk sa vyrába z rovnakého dreva ako spodná doska a luby, čiže najčastejšie z javora. K jeho vrchnej časti je pripojený hmatník z ebenového dreva, u lacnejších nástrojov z lacnejších druhov dreva zafarbených na čierno. Na konci krku sa nachádza količník zakončený slimákom, ktorého estetické vyhotovenie je individuálnym znakom husliara. Struny sú ku količníku pripevnené štyrmi kolíčkami a vedú cez malý pražec (začiatok hmatníka), ďalej ponad hmatník cez kobylku do strunníku.

Kobylka

Kobylka sa vyrába z javorového dreva a má niekoľko dôležitých funkcií:

• Drží struny v určitej vzdialenosti od hmatníka.
• Jej zaoblený tvar umožňuje sláku dotýkať sa strún oddelene.
• Prenáša vibrácie strún na trup huslí.
• Slúži ako akustický filter – obmedzuje niektoré frekvencie strún, ktoré by zhoršovali tónové vlastnosti huslí. Aj malá odchýlka v umiestnení kobylky zapríčiňuje výraznú zmenu charakteru tónu huslí (podobne ako v prípade duše)

Strunník

Strunník sa vyrába z dreva, kovu alebo plastu a sú na ňom pripevnené konce strún. Zo spodnej časti strunníka vedie vlákno, ktoré je pripevnené k tzv. žaluďu. To zabezpečí, že sa strunník nedotýka hornej dosky huslí. Na strunníku môžu byť tiež pripojené kovové dolaďovače (pre každú strunu zvlášť, niekedy len na najtenších strunách), ktoré pomocou skrutkového mechanizmu umožňujú malé zmeny výšky tónu strún pre presnejšie naladenie.

Sláčik

Hlavnou súčasťou sláčika je drevený prút a vlásie z konských vlasov (z chvosta) napnuté medzi špičkou sláčika a tzv. žabkou . Vlásie sa dá povoľovať a napínať pomocou skrutky posúvajúcej žabku a z času na čas sa musí namazať kalofóniou (ľudovo kalafúnou) pre lepšie trenie so strunou. Lacnejšie typy sláčikov majú namiesto dreveného prútu, prút z carbonu (uhlíkové vlákna), ktoré však majú často negatívny vplyv na kvalitu zvuku.

Struny

Husľové struny sa pôvodne vyrábali z ovčích čriev. Dnes takéto struny používajú iba výnimočne niektorí interpreti (v renesancii a v barokovej hudbe na originálnych nástrojoch), ktorí chcú docieliť autentický zvuk, aký mávali husle v dávnych dobách. Neskôr sa na struny z čriev začali pridávať kovové vinutia, čo umožňovalo používať silnejšie zábery sláčikom a tým vylúdiť aj silnejší zvuk.

Moderné struny sa skladajú z jadra tvoreného syntetickým alebo kovovým vláknom a z kovového vinutia (hliníkové, oceľové, strieborné, chrómové, titánové a pod.). Najkvalitnejšie struny dnes majú podobný teplý zvuk ako struny z čriev a zároveň sa nerozlaďujú ani pri prudkých výkyvoch teploty a pri dlhom hraní, čo bola najväčšia nevýhoda strún z čriev.

Lak

Lak chráni husle pred mechanickým a chemickým poškodením a plní aj estetickú funkciu. Existuje množstvo receptúr, ktorých hlavnou súčasťou sú prírodné živice naložené v oleji alebo etanole. Ďalšími prísadami môžu byť napríklad:

• mastix – živica stromu Pistacia lentiscus
• benzoová živica
• šelak – prírodná živica získavaná z výlučkov červa Tachardia lacca
• sandarak – živica stromu sandarakovník článkovaný (Tetraclinis articulata)
• kopál – fosilizovaná živica
• jantár
• dračia krv – prírodné farbivo získavané z rôznych druhov stromov
• šafran
• terpentín
• propolis

Lak však môže vylepšiť akustické vlastnosti huslí ako ich aj zhoršiť. Zvuk nenalakovaných huslí sa postupom času zhoršuje (v súvislosti s degradáciou dreva); čiže lak nielen napomáha uchovať zvukové vlastnosti na dlhý čas, ale aj ovplyvňuje kvalitu ich zvuku.

Veľkosti

Dĺžka štandardných „celých“ huslí je asi 58 cm, pre deti (výuku) sa používajú menšie husle, označované ako 1/16, 1/8, 1/4, 1/2 a 3/4. Pre výber vhodnej veľkosti huslí platí jednoduché pravidlo: ak má dieťa husle pod bradou, musí dlaňou ľavej ruky dočiahnuť na koniec slimáka tak, aby videlo na konce prstov ale nemalo pritom úplne vystretú ruku.

Základné informácie

Husle sú strunový sláčikový nástroj so štyrmi strunami ladenými v čistých kvintách: g, d¹, a¹, e². V európskej klasickej hudbe majú dlhú tradíciu. Väčšina skladateľov im venovala dôležitú časť svojho diela. Z rodiny husľových nástrojov, do ktorej okrem iného patrí aj viola a violončelo, sú husle najmenšie. Príbuzným sláčikovým nástrojom je kontrabas, ten sa však vďaka svojej stavbe radí medzi gamby (podobne ako napr. stredoveký hudobný nástroj viola da gamba).

Hráč na husle sa nazýva huslista, huslistka. Výrobca huslí sa nazýva husliar.